„Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“ (Lk 15, 6)
Pastieri starovekého Východu po návrate z pastvy spočítali ovce, a ak nejaká chýbala, išli ju hľadať. Neváhali čeliť noci či pustatine, len aby našli stratené ovce.
Toto podobenstvo v príbehu o strate a znovu nájdení poukazuje na pastierovu lásku. Pastier si všimne, že mu chýba ovca, a tak ju ide hľadať. Keď ju nájde, vyloží si ju na plecia, pretože je zoslabnutá a vystrašená, možno poranená a nevládala by sama ísť za pastierom. Preto ju privádza späť do bezpečia a nakoniec rozradostený pozýva svojich susedov, aby to spoločne oslávili.
„Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“
Témy, ktoré sa stretávajú v tomto príbehu, možno zhrnúť do troch činností: stratiť sa, nájsť a oslavovať.
Stratiť sa. Dobrá správa spočíva v tom, že Pán ide hľadať toho, kto sa stratí. Neraz sme nútení žiť, ba aj sa strácame v najrozličnejších pustatinách, inokedy v nich zas hľadáme útočisko, poznáme ich ako opustenosť, marginalizácia, chudoba, nepochopenie, nejednota. Pastier nás hľadá aj tam, vždy nás nájde, aj keď sme ho nenasledovali.
Nájsť. Skúsme si predstaviť scénu pastierovho horúčkovitého hľadania na pustine. Výrazová sila takejto scény je veľmi pôsobivá. Pomáha pochopiť radosť, ktorú pociťuje tak pastier, ako aj ovečka, toto stretnutie obnovuje v ovečke pocit istoty, pretože unikla nebezpečenstvu. Nájdenie je práve aktom Božieho milosrdenstva.
Oslavovať. Zhromaždí svojich priateľov, aby oslavovali, pretože sa chce podeliť o svoju radosť tak isto, ako to vidíme v ďalších dvoch nasledujúcich podobenstvách o stratenej drachme a o milosrdnom otcovi.[1] Ježiš chce, aby sme pochopili, aké dôležité je podeliť sa o radosť so všetkými a odolávať pokušeniu súdiť druhých. Všetci sme boli „znovu nájdení“.
„Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“
Toto slovo života pozýva k vďačnosti za Božie milosrdenstvo voči každému z nás osobne. Keď sa spoločne radujeme a tešíme, poskytujeme obraz jednoty, v ktorej neexistuje porovnávanie či delenie na „spravodlivých“ a „hriešnikov“, ale každý jeden máme navzájom účasť na radosti toho druhého.
Chiara Lubichová napísala: „Je to pozvanie pochopiť Božie srdce, uveriť v jeho lásku. Keďže sme náchylní vypočítavať a merať, niekedy sa domnievame, že aj Božia láska k nám sa v istom okamihu môže unaviť. (…) Božia logika však nie je ako naša. Boh nás stále očakáva: v skutočnosti mu spôsobujeme nesmiernu radosť, vždy keď sa k nemu vraciame, aj keby to bolo nekonečne veľa ráz.“[2]
„Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“
Niekedy môžeme byť tými pastiermi, tými strážcami jeden pre druhého a s láskou sa vydávať hľadať tých, ktorí sa od nás, od nášho priateľstva, od nášho spoločenstva vzdialili. Vydávame sa hľadať tých, čo sú marginalizovaní, tých, ktorí sa stratili, tých malých, ktorých životné skúšky dostali na okraj našej spoločnosti.
Pani učiteľka spomína: „Mali sme žiakov, čo sa objavovali na vyučovaní dosť sporadicky. Cez voľné hodiny som začala chodiť na miestny trh neďaleko školy s nádejou, že ich tam niekde stretnem. Dopočula som sa totiž, že tam pracujú, aby zarobili nejaké peniaze. Jedného dňa som ich konečne našla a oni zostali celí udivení, že som sa ich osobne vybrala hľadať. Ohromilo ich, akí sú dôležití pre celú komunitu v škole, a začali opäť pravidelne chodiť na vyučovanie. Všetkým to spôsobilo veľkú radosť.“
Spracovala Patrizia Mazzolová a tím Slova života.
[1] Porov. Lk 15, 8 a 15, 11.
[2] Chiara Lubichová, Parola di Vita settembre 1986, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5), Rím: Città Nuova, 2017, s. 369.
Zo stránky focolare.sk
